Lucie Havlíčková otvorene o vyhorení v tenise: „Najväčší boj som nehrala na kurte, ale sama so sebou.“

Lucie Havlíčková patrí medzi najvýraznejšie talenty českého tenisu posledných rokov. V roku 2022 sa stala juniorskou svetovou jednotkou a z Roland-Garros si odniesla titul vo dvojhre aj štvorhre. Jej kariéra však nebola len o úspechoch a trofejách. Za výsledkami sa skrýval obrovský tlak, postupná strata radosti zo športu a momenty, keď si musela priznať, že už ďalej nemôže pokračovať rovnakým spôsobom.

V podcaste Fitness007 ju vyspovedali Petr Havlíček a Jiří Vacek – nielen o tenisovej ceste, ale aj o témach, o ktorých sa vo vrcholovom športe stále hovorí málo. Lucka otvorene opisuje prvé varovné signály vyhorenia, tlak okolia aj moment, keď si povedala „dosť“. Ak vás zaujíma celý príbeh vrátane detailov a emócií, určite si pustite celý podcast, ktorý ide oveľa viac do hĺbky. Nižšie nájdete výber tých najzaujímavejších momentov vo forme krátkeho rozhovoru.

Začala som naozaj veľmi skoro, myslím okolo troch rokov. Tenis bol od začiatku niečo, čo ma sprevádzalo každý deň. Robila som aj iné športy – plávanie, gymnastiku alebo basketbal – ale vždy to bol skôr doplnok k tenisu. Ako malá som to vnímala hlavne ako zábavu, chodila som si pinkať o stenu a bola som rada na kurte. Postupne sa však všetko začalo točiť len okolo výkonu a výsledkov a ani som si nevšimla, kedy sa z koníčka stala povinnosť.

Vedela som, že talent mám, pretože som videla, že niektoré veci mi idú prirodzene. Zároveň som však mala pocit, že ostatní vo mne vidia viac, než som sama cítila. Často som počúvala, čo všetko môžem dokázať, ale vo vnútri som si nebola istá, či to naozaj zvládnem. Postupne som mala pocit, že už nie som len Lucka, ale skôr projekt, na ktorý sa upínajú očakávania. A to je veľmi ťažké, pretože začneš strácať kontakt sama so sebou.

Na jednu stranu to bol splnený sen, ale na druhú stranu sa tým úplne zmenilo všetko okolo mňa. Zrazu sa moja hodnota začala čoraz viac merať podľa výsledkov. Už to nebolo o tom, ako sa cítim alebo čo potrebujem, ale o tom, či vyhrávam. Pamätám si, že som pred zápasmi cítila obrovský tlak, búšenie srdca, nevoľnosť a stres, ale nikto to veľmi neriešil, pretože navonok to stále vyzeralo, že všetko funguje.

V jednej chvíli som si začala uvedomovať, že ma ľudia vnímajú hlavne ako tenistku, nie ako človeka, a to bolo pre mňa veľmi náročné.

Myslím si, že sa veľa rieši výkon a výsledky, ale menej to, ako sa športovec naozaj cíti. Keď sa už hovorí o psychológii, tak často až vo chvíli, keď sa to začne prejavovať na výkone – napríklad keď niekto nezvláda koncovky alebo sa na kurte hnevá. Málokto sa však pýta vopred, či je človek v poriadku. A zároveň si to dlho nechceš priznať ani sama sebe, pretože máš pocit, že ak povieš „mám problém“, strácaš hodnotu.

Áno, začalo sa to jedným momentom na turnaji, keď som sa úplne zrútila. Sedela som pri stole a zrazu mi prišlo veľmi zle – triasla som sa, bolo mi na vracanie a nedokázala som nič robiť. To bol prvý moment, keď mi došlo, že niečo nie je v poriadku. Postupne sa tie stavy zhoršovali, začala som nenávidieť tréningy aj zápasy a všetko bolo pre mňa strašne ťažké.

Potom prišiel turnaj, kde som po zápase trénerovi povedala, že ideme domov a že už tenis hrať nechcem. V tom období som už vedela, že keby som pokračovala v rovnakom nastavení, mohlo by to dopadnúť veľmi zle...

Bolo to veľmi ťažké, pretože som to dlho odkladala. Mala som skúsenosti, keď som mala pocit, že ma ľudia nepočúvajú alebo ma súdia, takže som sa uzavrela. Nakoniec som našla psychologičku, pri ktorej som cítila, že ma naozaj vníma a že ju zaujímam ja ako človek, nielen ako športovec. Išli sme úplne od začiatku – od detstva, cez rôzne situácie až po súčasnosť. Nebolo to jednoduché, ale vedela som, že to potrebujem, aby som sa cítila lepšie.

Najviac mi pomohla úplná zmena prostredia. Pracovala som napríklad v Starbucksu a zrazu som bola medzi ľuďmi, bez tlaku, bez súťaženia. Mala som kolektív, smiala som sa a žila normálny život. Až v momente, keď som sa cítila stabilnejšie, som začala premýšľať, či sa k tenisu vrátim. Už to nebolo o tom, že musím niečo dokazovať, ale skôr o tom, že to chcem skúsiť inak – viac pre seba.

Je to veľmi ťažké, pretože je to najmä vnútorný boj. Ale myslím si, že už vo chvíli, keď si to človek prizná sám sebe, sa mu trochu uľaví. Nemusí to hneď hovoriť celému svetu, niekedy stačí nájsť si jedného človeka, ktorému verí a ktorému to povie. Už len to, že to vysloví nahlas, môže veľmi pomôcť. A ideálne je zveriť sa niekomu, kto tomu rozumie a dokáže pomôcť, aby sa nestalo, že sa človek otvorí niekomu, kto ho odsúdi alebo jeho pocity zľahčí. Najdôležitejšie je dobre si vybrať, komu to povedať, a nebáť sa urobiť ten prvý krok. 

Fotografie: Michal Sváček, Pavel Lebeda

Mohlo by vás zaujímať:

Kedy fitness prestáva byť zdravé: 6 varovných signálov, že vám viac berie, než dáva

Fitness má zlepšovať život, nie ho ovládať. Napriek tomu sa často stáva, že sa z pohybu, jedla a režimu nenápadne stane zdroj tlaku, únavy a nespokojnosti. Ako spoznať, kedy už fitness prestáva byť zdravé a začína vám viac brať než dávať? V článku sa pozrieme na 6 varovných signálov, ktoré by ste nemali prehliadať.

Hydratácia počas vytrvalostného výkonu. Prečo je dôležitá?

Hydratácia organizmu predstavuje zásadný faktor, ktorý by mali vytrvalostní športovci riešiť v rámci svojej výživy, pretože aj pokles vody v tele môže dramaticky ovplyvniť výkon.

Sleduj nás: